jatky rozumu

My, obyvatelia tohoto miesta, presnejšie tejto haly, sa máme veľmi zle. Za všetko si môžeme sami. Môj sused Radúz pil celý život omamné tekutiny,mlátil svoju ženu gumenou hadicou a mlátil aj svoje deti a mlátil aj svoju matku a mlátil by aj svôjho otca-ten však zmizol hneď po jeho narodení, takže sa pruhovaným stehnám a chrbtu nevedomky vyhol. Rúhal sa veľmi všestranne a podľa jeho slov aj elegantne. Vkusne. Decentne. Šarmantne. Často v delíriu. Všetci sa ho báli a on sa nebál nikoho. Tvrdý mužík. Na ramene obskurná kerka. Nevadí. Okena ho zabila. Zničila mu mozog, pečeň, pľúca, cievy, penis, zuby, nohy, oči, pleť. Vyschol, zbláznil sa, zomrel a ocitol sa tu.

Bok po boku, deň čo deň muklujeme spolu. Na páse. Vyrábame opasky. Alebo vkladáme reklamné prospekty do ženských časopisov. Alebo do nich vkladáme vzorky krémov či voňaviek. Nivea balea schauma dior palette. Alebo si strkáme prsty do zadku. Alebo balíme simkarty do kartónových krabíc. Alebo podrezávame kurence. Aj morky a kačky a husi. Žiadna z nich naším nožom neujde. Radúz sa im často prihovára. Pozerá sa napríklad do očí ročnej morky a vraví jej: žena suka tam hore, ja frajer tu dole. Je sedemnásť hodín a osem minút. Nemáš cigu? Rozdáme si to? Je moja ruka stará a slabá a pamäť modrá a chabá? Bolí ma zub? Ako sa volala tvoja sestra? Je jar dobrá? Koľko stojí kameň? A podobne. Pekne po poriadku, od á po zet. Spíme dvadsať metrov od pásu, ktorý je pustený aj v noci. Vtedy tam šaškujú tí z druhej smeny. Vysrať sa im na hlavy. Varia nám stále to isté. Vraj je nás tu šesťdesiat miliárd. Výrobný pás obopína celú túto planétičku. Ten kotol je veľký ako stredozemné more. Velikánska rúra do neho vlieva vodu z pätnástich riek, spolu s kmeňmi stromov, pneumatikami, rybami, krokodílmi, hrochmi, rybármi a samovrahmi. Sto miliónová armáda kuchárov doňho zhŕňa polia cibule,mrkvy a zemiakov, stáda kráv, tisíce svíň a oviec a veľrýb a podobne. Kotol slúži zároveň jako skládka a preto v tej našej výživnej polievočke nachádzame varené práčky, vane, skrine, monitory, tuhy do čínskych pier, amulety , obrazy Picassa a kelímky od jogurtov. Na jeho dne je vraj pohrebisko remorkérov. Je mi to jedno. Ak nás začnú kŕmiť uránom,ani si to nevšimnem. Mŕtvoly tam však nie sú, my žijeme večne. Tých samovrahov a rybárov som si vymyslel. Radúz dnes v noci znásilnil sedemdesiatročnú masovú vrahyňu. Do úst jej napchal krabicu od topánok- bezpečnosť nadovšetko, povedal neskôr. A pritom ona nebola proti. Jej morálka stojí za hovno. Volá sa Anna-Marie.

Drahá Ivanka, odpusť mi prosím. Odpusť, odpusť, odpusť. Bola to náhoda. To, že som ťa nachytal s tvojím milým bračekom ma sice bolí a strašne žerie, napoly som ti už však odpustil. Keď som vás polieval benzínom, ježišimaria to sa nemalo stať, tak som váhal, vieš, že vás len postraším a dosť…ale zúrivosť ma premohla, amok mnou lomcoval a ja som mu podľahol, ja hajzel zasratý. Ak by to bolo možné a zmenilo to daný stav vecí, bol by som ochotný vlastnoručne si odpíliť nohy a aspoň jednu ruku, vypichol by som si oči a vyrezal jazyk, čokoľvek, rozumieš mi Láska? Viem, že si toho schopná, viem to…a verím, že časom sa tvoja láska ku mne rozhorí ako za starých čias…musím končiť, Radúz chce tentokrát mňa…píš,prosím ťa na kolenách…a odkáž bratovi, že tých šesť litrov som mu odpustil. Milujem ťa, navždy tvoj, kajúci sa manžel Filip